Prekliatie - 2.Kapitola Boj o holý život

Bola noc. Neďaleko lesa stál menší dom. Na čistom nočnom nebi svietil úplnok Mesiaca. Len niektorý ľudia vedeli čo tento deň znamená.

Z hustého lesa sa predierala veľká postava zvieraťa. Bol o niečo väčší než obyčajný vlk. Ten pohľad by každého človeka vydesil. To zviera bola predtým pekná žena, ale to čo sa z nej stalo sa dá veľmi ťažko opísať. V tejto nočnej hodine sa tajomná postava priblížila k tomu domu.

Chcela len krv, milovala praskanie kostí keď sa zahryzla do svojej obete. Nikto by neveril že sa z obyčajnej ženy môže stať tento tvor. Vkročila cez už rozbité dvere. Namierila si to priamo do polootvorenej izby. Jej tesáky sa jej blyšťali v úplnej tme.

Chlapec v tej chvíli nečujne spal. Postava otvorila s veľkých rachotom dvere. Chlapec už bol v tej chvíli hore. Posadil sa na posteli. Nemohol uveriť čo vidí.

Pred sebou uvidel veľkého šedivého vlka, z tlamy mu padali sliny na dlážku. Dostal veľký strach. „Čo to ?“, pomyslel si. Vlk sa rýchlo priblížil k chlapcovi. Pomalými krokmi sa neustále približoval ku chlapcovi.

On sa postavil na posteľ, bál sa čo sa stane. Zatiaľ vo vedľajšej miestnosti sa zobudili jeho rodičia. Nečakali dlho pokým nezačuli z izby ich syna nejaké vrčanie. Obliekli si župany a rýchlo sa ponáhľali za svojim synom. To čo uvideli pred ich synom, to im vyrazilo hneď dych. Veľký vlk sa už približoval ku chlapcovi, vôbec sa neotočil a nepozrel sa za seba na nevítaných hostí. Mal len v očiach svoju obeť. Rozbehol sa a skočil po chlapcovi. Teodor hneď nečakal pokým naňho dopadne vlk, pozrel sa na nočný stolík kde zbadal malú dýku, síce nevedel čo tam robí ale popadol ju.

Teraz už bol ozbrojený, práve naňho dopadol vlk a svojou váhou ho prevrhol na posteľ. Veľmi sa toho bál že ho zabije. Zviera ho začalo trhať.

„Mark rýchlo dones pušku“, zakričala naliehavo jeho matka na svojho manžela. Nemohla sa pozerať ako sa to zviera vrhlo na jej syna. O niekoľko sekúnd už nabíjal zbraň. Dával náboje do pušky až teraz uvidel ako jeho syn kričí o pomoc. Triasli sa mu ruky síce mu už padli dva náboje, ale nakoniec sa mu podarilo nabiť zbraň. Namieril na vlka a strelil. No nepomohlo to, akoby ten vlk bol nesmrteľný. Znovu nabil a strelil, a nič.

Teodor už vo svojich bolestiach nemohol vydržať. Mal okolo seba len krv. Zobral posledné zvyšky svojich síl a odhodil dravca o necelý meter ďalej. Mal na sebe rozsiahle zranenia, krv sa mu valila zo všetkých jeho rán. To zviera znova po ňom skočilo. Tento krát si pripravil svoju dýku. Vlk naňho skočil a prestal sa hýbať.

Chlapec spozornel. Nevedel čo sa stalo i jeho rodičia už sa pozerali z veľkou úľavou. Teodor odhodil už mŕtve zviera čo najďalej od seba. Bol veľmi rád že prežil. Až teraz si všetci všimli že vlk mal prebodnutú kožu a dýka bola zabodnutá uprostred srdca.

Chlapec sa chcel postaviť na svoje nohy ale už nemal síl. „Mami, tati pomôžte my“. Skríkol už úplne tichým hlasom. Upadol do bezvedomia. Nevydržal svoju bolesť.

„Drahá volaj záchranku“, upozornil ju manžel a rozbehol sa k svojmu jedinému dieťaťu. Bál sa o jeho život. Ešte nikdy nevidel toľko krvi ako dnes. Vyzliekol si svoj župan a obviazal mu hrudník, kde bolo najviac bolestivých rán.

Jeho matka už zavolala pohotovosť. Neprešlo ani desať minút a už bol na ceste k nemocnici. V sanitke sa ho už pokúšali prebudiť.

---------------------------------------------------------------------
2.časť s názvom Smrť


Bolo pokojné skoré ráno. Nádherné ráno preťal zvuk sirén ambulancie, ktorá sa náhlila ulicami malého mesta do najbližšej nemocnice. Na svojej palube viezla nielen lekára ale aj mladého hnedovlasého chlapca, ktorý bol na pokraji smrti. Jeho celé telo bolo veľmi doráňané, krv presakovala cez obväzy. V tesnom závese ho nasledoval zelenkastý Ford, v ktorom boli rodičia toho chlapca. Lekár bojoval ako vedel aby mu zachránil život. Nemal ani tušenie čo sa mu prihodilo, len rodičia to všetko mali česť pozorovať na vlastné oči ako ho napadlo stvorenie noci.

O necelých päť minút ambulancia dorazila do cieľa. Pred bránami malej nemocnice už na nich čakali pripravený lekári. Ambulancia pred nich zastala, vodič rýchlo vystúpiť z voza a unáhlene otvoril zadné dvere, aby mohli pacienta zložiť a odviezť priamo na operačnú miestnosť. Zelený Ford prišiel o necelú minútu za ním.

Pacient už bol v operačnej miestnosti, kde sa nad ním skláňal celý tým lekárov a sestier. Robili všetko to, čo mohli urobiť, ale pre záchranu toho chlapca nestačili. O málo sekúnd na to bol počuť dlhé pípnutie a tento hrozný zvuk sa rozlieval po celom poschodí. To znamenalo, že mu už nikto nevedel pomôcť. Už nebol medzi živými.

O necelú minútu prišiel z jeden lekárov oznámiť rodičom, ako dopadla operácia. Hovorilo sa mu veľmi ťažko, neznášal keď musel priznať príbuzným že ich snaženie vyšlo nanič, ich syn bol mŕtvy. Táto smutná chvíľa trvala dlhú dobu. Všetci v okolí mlčali. Pre rodičov to bola najťažšia chvíľa ich života. Nemohli uveriť že ich jediná dieťa stratili, ich jediný syn, ktorý mal celý život pred sebou už nebol medzi nimi. Slzy sa začalo veľmi pomaly objavovať u oboch. Len tak tak sa nerozplakali pred všetkými ostatnými v čakacej hale.



Lekár mlčky naznačil aby s ním šli a tak ich zaviedol k dverám, kde ležalo ich dieťa. Matka obete hrôzy, ktorá i ona to isté zažila, nechcela veriť že jej jediné dieťa je mŕtve. Rozbehla sa v závese manžela k tým dverám.

Otvorila ich, jej manžel ich zadržal a obaja kráčali priamo do stredu miestnosti, kde ležal ich jediný syn. Na prvý pohľad vyzeral akoby by kľudne spal. Už bol očistený, neboli na ňom žiadne zbytky krvi. Matka ho chytila za ruku. Ešte ju mal teplú, ale postupom času chladla. Potichu nariekala i jej muž smútil, veď im odišlo jediné dieťa.



O necelú polhodinu prišli pracovníci márnice, aby mohli odviezť nevinnú obeť na svoje pracovisko, kde sa mala konať pitva. Lekári chceli zistiť čo sa vlastne stalo. Prečo vôbec zomrel.



Nikto z nich nevedel že on nie je mŕtvy. Síce neprejavoval žiadne známky života. Po uhryznutý toho veľkého vlka dostal do svojej krvi nový typ DNA, ktorá sa správala ako parazit, ale ona mu nakoniec zachránila život, ale nik o tom nevedel. Telo chlapca sa regenovalo. Telo uložili medzi ďalšie, ktoré čakali tiež na pitvu.



Nešťastný deň sa prehupol do nádherného rána. Počasie sa úplne zmenilo. Bolo veľmi teplo. Nič nenasvedčovalo tomu čo sa včera prihodilo.

Dnes sa mala konať pitva o ôsmej hodine ráno, aby mohli vystaviť úmrtný list. Otvorili sa dvere do malej chladnej miestnosti v pivničných priestoroch nemocnice. Dnu vošiel vysoký štíhli muž v zelenom plášti. Nachádzali sa tu niekoľko vozíkov na ktorých ležali telá zakryté bielymi plachtami. Muž už chcel jeden vozík zobrať. Podišiel k vozíku a zrazu sa odhrnula plachta. Keď to muž zbadal nemohol uveriť čo videl, že by niekto vstal zmŕtvych. Zosunul sa na zem, stratil vedomie.



Teodor bol prekvapený kde sa to preboha zobudil. Uvidel dlhé miestnosť z nejakými stlmi. Bolo mu veľmi chladno. Našťastie mal oblečené ako nejaké pižamo. Vôbec si nemohol spomenúť čo sa prihodilo včerajšiu noc.

Už to nebol on, navonok sa veľmi výrazne zmenil ale i po duševnej stránke. Postavil sa z postele, či vlastne vozíka. Na zemi uvidel nejakého muža v zelenom plášti. Nemal potuchy čo tu preboha robí.